Páter Auriemma rozpráva o chudobnej pastierke, ktorá veľmi milovala Pannu Máriu. Keď sa ovečky pásli, bolo jej najväčšou radosťou zabehnúť do kaplnky blahoslavenej Panny na jednom vŕšku, rozprávať sa s Božou Matkou a rozličným spôsobom ju uctievať. Obraz Panny Márie - bol to reliéf - bol bez ozdôb. I zhotovila naň svojimi rukami pláštik. Raz natrhala poľné kvetiny, uvila z nich veniec, vystúpila na oltár a položila ho Božej Matke na hlavu so slovami:
„Matička moja, rada by som ti dala na hlavu korunu zo zlata a z perál. Ale som chudobná, preto prijmi odo mňa tento venček z kvetov. Je to znamenie mojej lásky k tebe." Tak a podobne si uctievala zbožná dievčina našu drahú Paniu.
Vidíme teraz, ako sa odvďačila dobrá Božia Matka tejto svojej dcéruške za jej návštevy a za jej lásku.
Dievča na smrť ochorelo. V tom čase išli oným krajom dvaja rehoľníci. Unavení cestou uložili sa na odpočinok pod strom. Jeden usnul, druhý bdel, ale obaja mali to isté videnie. Uvideli zástup prekrásnych panien, medzi ktorými jedna vynikala krásou a velebnosťou. Jeden z rehoľníkov sa jej opýtal:
„Pani, kto ste?" Ona odpovedala:
„Ja som Božia Matka a idem s týmito svätými pannami navštíviť v blízkej chatrči umierajúcu pastierku, ktorá ma veľmi často navštevovala."
Po tých slovách všetko zmizlo. Tí Boží sluhovia si potom povedali: „Poďme ju pozrieť aj my!" Dali sa na cestu a našli nízku chatrč. Vošli dnu a uvideli umierajúce dievča na troche slamy. Pozdravili ju a ona odpovedala:
„Bratia, proste Boha, aby ste mohli uvidieť družinu, ktorá je okolo mňa."
I padli hneď na kolená a uvideli Pannu Máriu, ako stojí s korunou v ruke vedľa umierajúcej a teší ju. Sväté panny začali spievať a počas tohto sladkého spevu odlúčila sa jej svätá duša od tela. Panna Mária jej položila na hlavu korunu a vzala so sebou jej dušu do neba.
